Zdenka Lazúrová
Hojdačka nad priepasťou 4/4
Moje prsty sa dotkli drsnej kôry stromu. Šeptom som vyslovila to, čo bolo vpísané do dubu: Tu zabudneš na skutočný svet
Viete, čo najviac miluje pri písaní? To, že nikto nikdy nepochopí, čo za každé jedno slovo naozaj ukryla... Vie to iba ona. A taktiež vie, že sa nikdy naozaj nedozvie, čo ste v jej slovách videli vy. Áno, práve preto rada píše, ale ešte radšej číta :) Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, bicyklujeme Európou, KeĎ na chvíľu zastavím čas, na pokračovanie, O Katarínke, United Kingdom, O iných
Moje prsty sa dotkli drsnej kôry stromu. Šeptom som vyslovila to, čo bolo vpísané do dubu: Tu zabudneš na skutočný svet
Zosadla som z hojdačky a podišla som k starému dubu. Richard a Martin zmenili môj život, môj pohľad na svet... No možno som sa zmenila aj ja. Áno, okolnosti menia ľudí...
Zafúkal vietor a na dube sa rozhojdala hojdačka. Hojdačka na priepasťou, lepšie povedané nad priekopou, lebo hoci bola priepasť veľká, tiekla ňou dosť hlboká rieka. Neodolala som a pritiahla som si lano k sebe. Sadla som si a odrazila sa od kopca. Do tváre mi fúkal vietor, pohrával sa s mojimi vlasmi. Letela som... Okolo mňa nebolo nič. Ostala som sama. Zacítila som minulosť... akoby sa vrátil čas.
Koruna stromov, zelená priepasť a šero prerušované lúčmi slnka. Tak by sa dalo opísať miesto, ktoré som v tejto krajine milovala. Očarilo ma svojou majestátnosťou, tichým šumom, nenápadnou zelenou cestičkou. Podišla som k vysokému, starému dubu, ktorý sa stal našim útočiskom, skrýšou alebo pevnosťou, z ktorej sme bojovali proti nepriateľom z našej fantázie. Tento dub stál priamo nad priepasťou. Poobzerala som sa okolo seba... Je tu nádherne. Tak ako vtedy...