Prečo ste sa rozhodli ísť do Santiaga až z domu? - časť druhá

Autor: Zdenka Lazúrová | 4.10.2012 o 9:01 | (upravené 18.11.2012 o 13:53) Karma článku: 12,54 | Prečítané:  715x

Keď sme začali obchádzať Tatry, bolo nám skvele. Plní nadšenia, elánu. Blížili sme sa na hranicu, do druhého štátu. Mali sme v ten deň na pláne Poľskom prebicyklovať rovno na Slovensko, do Trstenej. Žial, všetko sa začalo rúcať. Ešte sme ani nevystúpali na Ždiar a už sme začali tušiť, že viac ako do Poľska to nepotiahneme. Ľudka bola vždy pred nami...

A odrazu bola za nami. Ja veselo ťahám do kopca - s nadšením, že aká som asi dobrá, keď som prvá :) Až mi to nešlo do hlavy... A po čase to nešlo do hlavy už nikomu, že Ľudmila nevedie. Juraj si to uvedomil prvý, zakričal na mňa a Romana. Všetci sme zastali a čakali za Ľudkou.

DSC02606.JPG

Už z diaľky sme si všimli, že bicykluje s veľkou námahou. A čím viac sa k nám približovala, tým viac sme videli slzy a bolesť, ktorá z nej šla.

Nepripúšťali sme si, že to môže byť vážne. Veď sme prešli necelých 14 km. Obviazali sme jej teda profesionalne kolená a dali lieky: "Ľudmila, musíš ísť, dnes máme stovku..." :)

DSC02596.JPG

Ale čím dlhšie sme išli, tým sme šli pomalšie, čím väčší bol kopec, tým Ľudmila menej bicyklovala a viac tlačila a keď boli už asi 3 hodiny poobede a boli sme blízko hraníc, vedeli sme, že v Poľsku musíme ostať spať.

DSC02602.JPG

"Veď nevadí, aspoň vyskúšame naše stany. Za dedinou ich rozložíme niekde v lese, máme dosť zásob, slaninaaaa, mňam" :) ... tešili sme sa aj tak.

DSC02617.JPG

Dedina Brzegi. Obrovský kopec. Ľudmila zosadá a v hlase cítiť, že má dosť. Skúšame klopať na faru:
"Dobrý deň, ideme zo Slovenska do Santiaga de Compostela, nemohli by sme si u vás na dvore rozložiť stany?"

Pán farár bol v šoku. Veľkom šoku. Privítal nás a chcel nás zobrať aj do vnútra, na faru. Na také niečo sme sa zase necítili my, sáčkovať sa niekomu do domu. "Nevadí, my budeme radi vonku." :) A tak sme rozkladali stany a bola to naša premiéra. Prvá noc v stanoch. A dokonca v štáte, v ktorom sme neplánovali ostať spať ani jednu noc :)

DSC02628.JPG

Osprchovali sme sa a nacupitali do krásneho kostolíka vedľa fary. Mali tam práve svätú omšu. Asi bolo na nás vidieť, že sme cudzí. Predsa len na dedine, kde bolo v kostole 20 ľudí sa nebolo čomu čudovať.

DSC02634.JPG

Svätá omša bola nádherná a na jej konci nás kňaz zavolal dopredu. V tom čase bola moja poľština biedna a po jeho výzve som sa obzerala dozadu, že kto to má ísť dopredu :) Nechcelo sa mi veriť, že my.

"Čo povedal? To my máme ísť dopredu? Choďte vy, ja tu počkám..."

Po týchto vetách sme sa dotrepali ku kňazovi a ona sa na nás usmial a predstavil nás ľuďom:

"Títo 4 mladí Slováci sa rozhodli opustiť svoje domovy a bicyklovať do Španielska - Santiago... Aké úžasné, aká ďiaľka..."

Nevedela som, ako sa mám tváriť, či sa usmievať, či utekať naspäť do lavice :)

Potom sa otočil na nás a opýtal sa nás:

"PREČO IDETE DO SANTIAGA?"

A nám táto otázka úplne zobrala dych. Vypleštila som oči na celý kostol a uvedomila som si, že ja netuším, prečo idem do Santiaga.

Veď ja som neznášala bicyklovanie a pritom som sa celý rok naťahovala s rodičmi, že mi musia dať bicykel, ako inak dôjdem k Jakubovi?

Teraz stojím pred ľuďmi v kostole v Poľsku a nemám ani pol slovíčka na to, aby som im povedala, prečo idem do Španielska.

Pozrela som sa na Ľudku, Juraja a Romana a oni vytriešťali oči rovnako ako ja a otvárali ústa na prázdno :)

Bolo to dosť vtipné. To ticho po tej otázke. Kňaz nás zachránil, povedal pár dôvodov, prečo tam musíme ísť a nakopol nás, že nech sa nebojíme rozprávať, že nás budú rozumieť.

Slova sa ujal Juraj a vôbec si nepamätám, čo hovoril...

DSC02638.JPG

Potom nám tlieskali a my sme cítili, že nemajú čomu tlieskať. Naša štvorka sa rozpadala a my sme nevedeli ako budeme môcť ďalej pokračovať, keď jeden z nás nemôže zatiaľ bicyklovať.

DSC02635.JPG

Po omši sme rozoberali, prečo vlastne ideme naše camino...

Nabehli sme k stanom a začali uvažovať nad našími osobnými dôvody, prečo sme tu, prečo ideme. Bolo to zvláštne. Nevedeli sme to definovat a pritom sme vedeli, že inak by sme nemohli. Vedeli sme, že tu musíme byť a musíme to prejsť. v tej chvíli sme začali uvažovať o camine hlbšie...

Kňaz nás zavolal na večeru. Úžasný čas to bol! Konverzácia bola anglicko-poľská. Otec Stanislaw bol veľký cestovatel, študoval vo Veľkej Británií, chodil na misie, bol v Afrike, Južnej Amerike...

DSC02641.JPG

Hovoril o nevidiacom hrochovi, ktorý naháňal jeho kamaráta, o "pľujúcom" hadovi, o opaskoch, ktoré sa musia lesknúť, aby keď už stretneme hada, aby nám nenapľul do oka ale na ten opasok, o pohostinstve v Afrike, o Poliakoch, o pľuzgieroch, ktoré nachytala kamarátka, keď sa kúpala v africkom jazere,... Zabudli sme na boľavé Ľudkine kolená, na to, čo bude ďalej, s týmto kňazom sme dlho do noci rozprávali asi o celom svete a bolo to nádherné.

A tá večera bola proste úžasná. Klobásy, také chutné klobásy som asi ešte nejedla. Chlieb, maslo, zelenina, horúci čaj... A raňajky to isté. Bohaté. A na záver kňažské požehnanie...

A od vtedy som začala cítiť, že každý, kto prijíme pútnika, musí mať obrovskú odmenu u Boha. My sme nemali nič a pohár vody bol pre nás obrovská radosť. Klobásy a miesto na spanie? A ak bola aj kúpeľňa - to bol sviatok. To bol dar. Obrovský dar na našej ceste.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Rezník z TASR by bol v RTVS pre poslancov schodnejší než Mika

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.

ŠPORT

Spieva si Marleyho, dá si pivo. Ako Sagan trénoval v horách

Sagan sa pripravoval inak ako súperi.


Už ste čítali?