V jeden deň na recepcii, hoci už nebola sezóna, bolo stále plno, prišla za mnou jedna žena. Pýtala sa na svoju kamarátku, ktorá tu bola ubytovaná... Vypytovala sa ma, ako vyzerala, čo mala oblečené, ako sa tvárila, keď odchádzala a pod. Niektoré otázky sa mi zdali čudné, ale v hoteli niekedy stretnete toľko čudných ľudí, že som sa rozhodla, dať jej ešte šancu. Z jej vyjadrení som pochopila, že sú priateľky, ale bohužiaľ, nestihli sa stretnúť, čo ju veľmi mrzelo. Myslela som si, že sa skoro rozplače... Chcela vidieť izbu, v ktorej jej priateľka prespala, či tam náhodou niečo nezabudla. Nehcela som jej to dovoliť, pretože mi tety upratovačky nevolali, že by sa niečo v nejakej izbe našlo. No žena ma nakoniec presvedčila, čiže som súhlasila, že môže do izby nahliadnuť .
Do izby sme išli spolu. Akonáhle sme vstúpili do izby, žena urobila, zaujívamé gesto. Dosť ma to zarazilo, takže po prvotnom šoku som sa snažila nerozosmiať. Žena totiž vstúpila do izby, roztiahla ruky, trochu sa pokrčila v kolenách a otočila sa okolo svojej osi... Pritom dramaticky vykríkla:
"BOLA TU!!!"
Skočila ku skrini, strčila do nej hlavu a strašne sa rozplakala.. Snažila som sa ju upokojiť, no ona nič nevnímala a plakala... Tak strašne, že upratovačka, ktorá upratovala vo vedľajšej izbe, vystrašene za mnou pribehla, že čo sa deje...
Keď sa žena upokojila, pozrela sa na mňa a opýtala sa ma:
"Cítite to?"
Ja som cítila iba čistiace prostrietky, ktoré predchvíľou použila upratovačka. No to som jej nechcela povedať. Preto som povedala: " Nie, nič necítim."
Ona: "Bola tu! Cítim to..."
Ja: "Upratovačka tu nič nenašla..."
Ona ma však umlčala svojim ukazovákom, ktorým dramaticky ukazovala na stôl a povedala:
"Ona nenašla, ale ja áno..."
Nechápavom som sa zadívala na stôl, ale nič zvláštne som nevidela. No ona vytrvalo ukazovala tým smerom a nakoniec (asi znechutená mnou) povedala:
"Vidíte to?"
Ukazovala na telefón, ktorý máme v každej izbe. Potom mi to došlo. Čím ďalej tým viac som rušila, že s tou ženou nie je niečo v poriadku. Ukazovala totiž na náleku (je na nej napísané číslo na záchrannú služku atď.) a začala mi tvrdiť, že tú nalepku jej tam nalepila jej kamarátka ako indíciu. Povedala som jej aby si tú nalepku obkreslila, pretože nechela odísť a ja som ju nechcela uraziť. Začala teda podrobne obkresľovať.
V tom však do izby prišla upratovačka a povedala, že jediné čo po jej kamarátke ostalom, boli ohorky z cigariet v popolníku. Žena sa začala vypytovať, či sa z ohorkov dymilo, či boli krátke, či tam bolo veľa popola... Upratovačka na všetko trpezlivo odpovela a ja som sa utekala smiať na chodbu (to aby ma nevidela) keď chcela vidieť popol. Upratovačka ukázalana na vrece, do ktorého sype odpadky zo všetkých izieb... A tá žena skočila ku vrecu ako ku pokladu a svoju dokonale učesanú hlavu doň strčila... Ja som vybuchla smiechom, nechala som tam upratovačku s vypleštenými očami a ženu s hlavou v odpadkovom vreci a utekala som na recepciu...
Neviem, prečo mala som z toho riadne záchvaty smiechu, no potom za mnou prišla upratovačka, že tá žena jej prehadzuje v izbe postele a plače. Ako vysvitlo, žena v každom fľaku a škrabancoch na skrini videla znamenia...
Neskôr sa nám ju z izby podarilo dostať a pomaly som na túto záležitosť prestala myslieť, ked vtom mi na konci služby zazvonil telefón:
"Máte pred hotelom sanitku?"
Ja som tvrdila, že nie, ale ma hlas vyzval, aby som sa predsa len išla presvedčiť, urobila som tak a slúchadlo, som položila na stôl. Pravdaže, pred hotelom nič nebolo a ja som sa vrátila, zdvihla slúchadlo, že sa ozvem, no začula som znova hlas, ktorý hovoril:
"... tak ja urobím, tak ako mi poviete."
Viac som nepotrebovala, ani som sa neozvala a položila som. To volala tá žena a určite si dlhú chvíľu nevšimla, že spojenie je prerušené a veselo sa ďalej sama zo sebou rozprávala...