Bola som z toho veľmi prekvapená.
"Ako to, že sme spolu vydržali 10 týždňov!" Veď po 9 týždňoch nebol asi ani jeden deň, aby sa niekto neurazil :)
HLADNÝ, UNAVENÝ, STRATENÝ,
UBOLENÝ, HĽADAJÚCI, BEZ PEŇAZÍ,
POHÁDANÝ, NEPOCHOPENÝ,
NEVYPOČUTÝ, TRPIACI, ZNIČENÝ...
Takýto zhluk slov sa čas časom lepil na každého jedného z nás :)
Bolo pekné, keď jeden z nás trpel týmto stavom, ale ďalší dvaja väčšinou nie. Usmievali sa a tešili z cesty, čiže málokedy zavládla skupinová depresia. Najhoršie to bolo, keď sa dvaja spojili proti tretiemu alebo keď už nikto nechcel s nikým nič mať.
"Beriem mapy, odchádzam! Stretneme sa neviem kde!"
Aj o tom bolo naše camino, ale TOTO NEBOLO CAMINO! :) Toto nie sú veci, ktoré charakterizujú našu cestu. To sú iba jej ťažkosti. A tie nás učili:
Byť tolerantnejšími, trpezlivejšími, vedieť nájsť východisko, kde žiadne nevidieť, nebyť sebecký, vedieť vypočuť niečo, o čom si myslíme, že je blbosť, vychádzať v kolektíve... Odhodiť preč svoje sebecké potreby a snažiť sa myslieť skupinovo :)
Bolo to ťažké...
Bolo to radostné, ľahké...
BOLO TO NEZABUDNUTEĽNÉ!!!
Z m e s ž i v o t a
Keby sa ma niekedy niekto opýtal, kde ste najviac cítili život, tak poviem, že na camine. Je to ako droga :) Si závislý. Ochutnal si život, jeho slobodu, korenie a nádhernu :) Uvedomuješ si svoju krehkosť, ale žiješ PRÍTOMNOSŤ. A tá prítomná chvíľa sa Ti vrýva do mysle už navždy.
Tak chutí život?