Prečo ste sa rozhodli ísť do Santiaga až z domu? - časť druhá

Autor: Zdenka Lazúrová | 4.10.2012 o 9:01 | (upravené 18.11.2012 o 13:53) Karma článku: 12,54 | Prečítané:  706x

Keď sme začali obchádzať Tatry, bolo nám skvele. Plní nadšenia, elánu. Blížili sme sa na hranicu, do druhého štátu. Mali sme v ten deň na pláne Poľskom prebicyklovať rovno na Slovensko, do Trstenej. Žial, všetko sa začalo rúcať. Ešte sme ani nevystúpali na Ždiar a už sme začali tušiť, že viac ako do Poľska to nepotiahneme. Ľudka bola vždy pred nami...

A odrazu bola za nami. Ja veselo ťahám do kopca - s nadšením, že aká som asi dobrá, keď som prvá :) Až mi to nešlo do hlavy... A po čase to nešlo do hlavy už nikomu, že Ľudmila nevedie. Juraj si to uvedomil prvý, zakričal na mňa a Romana. Všetci sme zastali a čakali za Ľudkou.

DSC02606.JPG

Už z diaľky sme si všimli, že bicykluje s veľkou námahou. A čím viac sa k nám približovala, tým viac sme videli slzy a bolesť, ktorá z nej šla.

Nepripúšťali sme si, že to môže byť vážne. Veď sme prešli necelých 14 km. Obviazali sme jej teda profesionalne kolená a dali lieky: "Ľudmila, musíš ísť, dnes máme stovku..." :)

DSC02596.JPG

Ale čím dlhšie sme išli, tým sme šli pomalšie, čím väčší bol kopec, tým Ľudmila menej bicyklovala a viac tlačila a keď boli už asi 3 hodiny poobede a boli sme blízko hraníc, vedeli sme, že v Poľsku musíme ostať spať.

DSC02602.JPG

"Veď nevadí, aspoň vyskúšame naše stany. Za dedinou ich rozložíme niekde v lese, máme dosť zásob, slaninaaaa, mňam" :) ... tešili sme sa aj tak.

DSC02617.JPG

Dedina Brzegi. Obrovský kopec. Ľudmila zosadá a v hlase cítiť, že má dosť. Skúšame klopať na faru:
"Dobrý deň, ideme zo Slovenska do Santiaga de Compostela, nemohli by sme si u vás na dvore rozložiť stany?"

Pán farár bol v šoku. Veľkom šoku. Privítal nás a chcel nás zobrať aj do vnútra, na faru. Na také niečo sme sa zase necítili my, sáčkovať sa niekomu do domu. "Nevadí, my budeme radi vonku." :) A tak sme rozkladali stany a bola to naša premiéra. Prvá noc v stanoch. A dokonca v štáte, v ktorom sme neplánovali ostať spať ani jednu noc :)

DSC02628.JPG

Osprchovali sme sa a nacupitali do krásneho kostolíka vedľa fary. Mali tam práve svätú omšu. Asi bolo na nás vidieť, že sme cudzí. Predsa len na dedine, kde bolo v kostole 20 ľudí sa nebolo čomu čudovať.

DSC02634.JPG

Svätá omša bola nádherná a na jej konci nás kňaz zavolal dopredu. V tom čase bola moja poľština biedna a po jeho výzve som sa obzerala dozadu, že kto to má ísť dopredu :) Nechcelo sa mi veriť, že my.

"Čo povedal? To my máme ísť dopredu? Choďte vy, ja tu počkám..."

Po týchto vetách sme sa dotrepali ku kňazovi a ona sa na nás usmial a predstavil nás ľuďom:

"Títo 4 mladí Slováci sa rozhodli opustiť svoje domovy a bicyklovať do Španielska - Santiago... Aké úžasné, aká ďiaľka..."

Nevedela som, ako sa mám tváriť, či sa usmievať, či utekať naspäť do lavice :)

Potom sa otočil na nás a opýtal sa nás:

"PREČO IDETE DO SANTIAGA?"

A nám táto otázka úplne zobrala dych. Vypleštila som oči na celý kostol a uvedomila som si, že ja netuším, prečo idem do Santiaga.

Veď ja som neznášala bicyklovanie a pritom som sa celý rok naťahovala s rodičmi, že mi musia dať bicykel, ako inak dôjdem k Jakubovi?

Teraz stojím pred ľuďmi v kostole v Poľsku a nemám ani pol slovíčka na to, aby som im povedala, prečo idem do Španielska.

Pozrela som sa na Ľudku, Juraja a Romana a oni vytriešťali oči rovnako ako ja a otvárali ústa na prázdno :)

Bolo to dosť vtipné. To ticho po tej otázke. Kňaz nás zachránil, povedal pár dôvodov, prečo tam musíme ísť a nakopol nás, že nech sa nebojíme rozprávať, že nás budú rozumieť.

Slova sa ujal Juraj a vôbec si nepamätám, čo hovoril...

DSC02638.JPG

Potom nám tlieskali a my sme cítili, že nemajú čomu tlieskať. Naša štvorka sa rozpadala a my sme nevedeli ako budeme môcť ďalej pokračovať, keď jeden z nás nemôže zatiaľ bicyklovať.

DSC02635.JPG

Po omši sme rozoberali, prečo vlastne ideme naše camino...

Nabehli sme k stanom a začali uvažovať nad našími osobnými dôvody, prečo sme tu, prečo ideme. Bolo to zvláštne. Nevedeli sme to definovat a pritom sme vedeli, že inak by sme nemohli. Vedeli sme, že tu musíme byť a musíme to prejsť. v tej chvíli sme začali uvažovať o camine hlbšie...

Kňaz nás zavolal na večeru. Úžasný čas to bol! Konverzácia bola anglicko-poľská. Otec Stanislaw bol veľký cestovatel, študoval vo Veľkej Británií, chodil na misie, bol v Afrike, Južnej Amerike...

DSC02641.JPG

Hovoril o nevidiacom hrochovi, ktorý naháňal jeho kamaráta, o "pľujúcom" hadovi, o opaskoch, ktoré sa musia lesknúť, aby keď už stretneme hada, aby nám nenapľul do oka ale na ten opasok, o pohostinstve v Afrike, o Poliakoch, o pľuzgieroch, ktoré nachytala kamarátka, keď sa kúpala v africkom jazere,... Zabudli sme na boľavé Ľudkine kolená, na to, čo bude ďalej, s týmto kňazom sme dlho do noci rozprávali asi o celom svete a bolo to nádherné.

A tá večera bola proste úžasná. Klobásy, také chutné klobásy som asi ešte nejedla. Chlieb, maslo, zelenina, horúci čaj... A raňajky to isté. Bohaté. A na záver kňažské požehnanie...

A od vtedy som začala cítiť, že každý, kto prijíme pútnika, musí mať obrovskú odmenu u Boha. My sme nemali nič a pohár vody bol pre nás obrovská radosť. Klobásy a miesto na spanie? A ak bola aj kúpeľňa - to bol sviatok. To bol dar. Obrovský dar na našej ceste.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?